Posledné dva roky slovenskou internetovou scénou rezonuje pojem dezoláti. Kto sú v skutočnosti dezoláti? Koho tam môžeme zaradiť a ako by sme ich opísali?
K tomuto termínu neexistuje oficiálna definícia. Keby sme to ale zobrali laicky, mohli by sme pojmom dezolát označiť ľudí, ktorým chýba kritické myslenie a schopnosť overovať fakty.
Následným doplnkom definície by mohlo byť neschopnosť priznania chyby a ospravedlnenie za dezinformáciu.
Mýliť sa je totižto ľudské, ale keď niekto opakovanie zdieľa a propaguje preukázanú lož, znamená že je cielený klamár. Zdieľanie nepravdivých informácií sa deje na každom brehu politického spektra, či už sú to politici alebo prívrženci. Často nevedomky a neúmyselne. No mnohí účelovo. Dôkazom toho, že to niekto robí cielene či už pre peniaze alebo popularitu svedčí aj fakt, že bude opakovane lži šíriť naďalej … Bez ospravedlnenia. Sebakritika a ospravedlnenie je v tomto jeden z dôležitých faktorov.
Pán švajčiarských Tatier
Skvelým príkladom populizmu a šírenia demagógie je napríklad mediálny mág Fedor Flašík. Ten v jednom zo svojich statusov na sociálnej sieti Facebook sa rozčuľoval nad snahou profesora Júliusa Hlístu zmeniť Slavín na aquapark.
Paradoxom je, že ako vlastník „spravodajského“ média, by mal vedieť jednu z novinárskych zásad – overovať fakty. Keby toto Fedor spravil, zistil by, že Július Hlísta je fiktívna postava – neexistujúci človek. S odstupom času to už Fedor musí vedieť. Preto je trošku smutné, že svoj status ponechal a nenapísal žiadnu reakciu pre ostatných, aby dokázal, že mýliť sa je ľudské a že urobil chybu. Takto sa len strápnil krikom, čo zase imponuje jeho podporovateľom. Podobných prešľapov je na jeho web stránke, ktorá sa tvári ako seriózne médium, veľmi veľa. A Flašík je povestný skresľovaním, podobne ako koncom 90-tych rokov, keď vydával švajčiarské Alpy za Tatry. Vyvstáva potom otázka, do akej miery je toto médium dôveryhodné a či tí ľudia, ktorí ho zdieľajú, spadajú do kategórie dezolát.
Nepísané kritériá
Mnoho ľudí nechápe rozdiel medzi pojmom názor a fakt. Tú mnohí rezignujú, keď sú konfrontovaní s požiadavkou na zdroj svojich tvrdení. Ak pre niečo máme relevantné dáta, ľahko opakovane overiteľné, považujeme to za fakt. Ak vám niekto povie, že Váš kolega, ktorého nepoznáte, je idiot – to je názor.
Jeden z príkladov z ostatných dní – Dušan Dědeček. Veľmi rýchlo sa internetom začala šíriť jeho fotka s Jožom Pročkom či Eduardom Hégerom. Nič viac. Len dve fotky bez kontextu. A hneď sa začal šíriť naratív, že Dušan Dědeček je človek ľudí z OĽANO a preto ho vláda chráni. Pritom overiteľné fakty hovorili o niečom inom.
Typickou črtou dezolátov je ich nástenka na Facebook-u. Desiatky zdieľaných článkov, často s click-bait / wow titulkom. Obsah článkov neoveriteľný, prípadne často už označený fact-checkermi ako falošná správa. A zdieľač opakovane zdieľa, nekriticky, bez overenia. On ale odhalil pravdu, hoci si nevie ani kúpiť lístok online na MHD.
Hnev. Hnev na nízku kvalitu života. Tu spadá mnoho faktorov, otázka by mohla ale znieť, či aj dotyčný urobil niečo naviac pre zvýšenie kvality svojho života. A nemyslíme teraz iba to, či pracuje. Ale aj to, či pracuje na sebe. Či už sebavzdelávanie a rozširovanie znalostí, alebo aj mentálne. Je jasné, že ľudia v dôchodkovom veku to majú omnoho tažšie a môže tam byť oprávnená frustrácia zo situácie po desiatkach odpracovaných rokov. A práve na hnev populisti u svojho publika cielia. Dôvod? Nahnevaný človek nemá kapacitu vidieť a riešiť veci racionálne v danom momente. Tým pádom nie sú prístupní faktom.
Riešenie?
Riešme veci bez hnevu, vecne. Vzdelávajme sa od autorít (renomované školy), majme schopnosť priznať si chybu. Nie je to hanba. Každopádne platí, dezolátov nájdeme v každom tábore.