Keď pred pár rokmi predstavila ex-ministerka Mária Kolíková návrh zákona, ktorý mal za cieľ účinnejšie bojovať proti dezinformáciám a hoaxom, vyvolal zmiešané reakcie, pričom niektoré jeho aspekty boli vnímané ako príliš prísne. Je zrejmé, že existujú aj iné prístupy k riešeniu tohto pálčivého problému.
V posledných rokoch sme svedkami, ako populisti a demagógovia zaplavujú mediálny a online priestor. Šíria obrovské množstvo lživých útokov a tvrdení, ktoré sa virálne šíria vysokou rýchlosťou. V tejto situácii je pochopiteľné, že je potrebné konať, aby sa ochránila osobnosť jednotlivcov a zabezpečil zdravý morálny vývoj detí.
Prekonané zákony a nový mediálny svet
Tlačový zákon č. 167/2008 Z. z. je už 17 rokov starý a nereflektuje realitu modernej doby. Keď vznikal, dominovali tlačené médiá (najmä denníky) a televízia. Najčítanejšie periodiká mali denný náklad v priemere 200 000 výtlačkov, čo im zabezpečovalo vysoký dosah.
Nebolo vtedy výnimkou, že sa pred televíznymi správami alebo na úvodných stranách novín objavilo ospravedlnenie, ktoré napravovalo predtým zverejnenú nesprávnu informáciu, ktorá mohla niekomu uškodiť. V takýchto prípadoch sťažovateľ uplatnil článok I. paragraf 7 tohto zákona, ktorý bol na to určený. Svet médií sa však odvtedy výrazne posunul.
Ako riešiť šírenie lží v digitálnom veku?
Zatiaľ čo v minulosti boli za publikačné médiá považované tlačené periodiká, rozhlas a televízia, dnes k nim musíme jednoznačne priradiť internet a sociálne siete. Platformy ako Facebook či Instagram fungujú ako masívne publikačné nástroje. Rovnako je jednoduché vytvoriť „magazíny“, „denníky“ a podobné pseudomédiá na platformách ako WordPress, ktoré vznikajú zo dňa na deň a ponúkajú čitateľom desiatky, často zavádzajúcich, článkov. Mnohé z nich majú pritom dokonca vyšší dosah než tradičné printové médiá.
Keďže ich modus operandi je opakované šírenie lží a falošných obvinení, tieto platformy by sa mali doplniť do súčasného zákona. V praxi by to znamenalo, že napríklad poslanec, ktorého meno sa nevyslovuje, by musel povinne zverejniť opravu s ospravedlnením. Pôvodný status by nemohol zmazať, ani samotné ospravedlnenie. Ak bol pôvodný status „boostovaný“, teda bola zaplatená jeho propagácia (čo tento poslanec často robí), musel by byť rovnako propagovaný aj opravný príspevok s cielením na rovnakú cieľovú skupinu a za rovnakú sumu.
Dôsledky opakovaného šírenia dezinformácií
Spomínaný poslanec už v minulosti dostal od sociálnej siete tzv. ban (obmedzenie činnosti) na 24 hodín. V prípade recidívy by sa v rámci navrhovanej úpravy mohlo po piatich podobných prípadoch za mesiac, alebo napríklad dvadsiatich za rok, udeliť súdom mesačný až ročný zákaz publikovania. Samotný trest zákazu publikovania nie je to najhoršie. Omnoho väčším postihom je opakované verejné priznanie, že daná osoba/autor/médium klame.
Obmedzenie slobody slova? Určite nie!
Je pochopiteľné, že populisti a demagógovia budú tvrdiť, že ide o obmedzenie slobody slova. Samotné znenie zákona by však túto argumentáciu vyvrátilo. Autor tvrdení by ich totiž musel preukázať, a teda niesť dôkazné bremeno. To je niečo, čo vo drvivej väčšine prípadov nedokážu splniť.
Týmto jedincom ide často iba o moc, peniaze či burcovanie vášní. Ľudia pod vplyvom hnevu nie sú náchylní vypočuť si a akceptovať logické argumenty a fakty, čo im vyhovuje. Takéto správanie potom žiaľ kopírujú aj naše deti.
Myslíte si, že tieto navrhované zmeny by boli účinné v boji proti dezinformáciám?